Cestovný pas

Už sme skúsenejší, takže raňajšia príprava prebiehala veľmi svižne. Náš hotelík je hneď pri džungli, prvé kroky sme absolvovali už v nej. Už na začiatku sme si mohli všimnúť, že džungľa v Bukit Lawang je úplne iná, ako čo sme poznali z Bukittinggi.

Severná Sumatra je pokrytá tropickým dažďovým pralesom a ponúka toho oveľa viacej (nájdete tu 15% fauny sveta a vo faune nijak nezaostáva). Časť pralesa, ktorú sme kvôli orangutanom navštívili, je Národný park Gunung Leuser. Národný park je pomenovaný po holandskom bádateľovi a jeho meno nesie aj neďaleké orangutanie rehabilitačné centrum, kde pracovníci centra učia podomácnené orangutany k životu v džungli.

Už na samom kraji džungle sme na stromoch pozorovali Thomasove opice (Thomas Leaf Monkey) – stredne veľký druh sivých opíc so smiešnym punkom na hlave, kvôli punku prezývané punky monkey. Po tom, čo sme sa ich nabažili, vkročili sme do národného parku.

Sprievodcovia boli dvaja, jeden vždy ostal pri nás, kým druhý v snahe nájsť orangutana chodil vopred rôznymi smermi. Zhruba po hodine blúdenia, sprievodca kričí: Tam je, orangutan! A naozaj, asi vo výške 40 m oranžový fľak na zeleno-modrom podklade stromov a oblohy. Napriek upozorneniu, aby sme nevyťahovali kamery okamžite (otvorenie tašky môže u orangutanov vyvolať agresívne správanie), potajomky som ju vybral. Čo keď to bude prvý a posledný?

Po chvíli sme si uvedomili, že sa škvrna zväčšuje a už jasne vidíme orangutana. Všetci sme zneistili, keď sa priblížil na 1,5 m! Sprievodca bol pokojný a oznámil nám, že to nie je Mina (agresívna samička, ktorá útočí nielen na ľudí, ale aj samotné orangutany sa jej boja) a že je to 18-ročná samička. Orangutánka na nás chvíľu čumela, až vystrčila ruku k nám, chce úplatok za šou – banán, ananás, rambutan, čokoľvek.

Sprievodcovia jej ponúkli banán a my sme sa nevedeli vynadívať, vynafotografovať a vynavideovať. Orangutan sa nechal ošahávať, len keď toho bolo už veľa, tak ako ľudské dieťa – mávnutím ruky, dalo najavo, že sa to už nepáči. Opísať pocit, keď držíte za ruku orangutana, ktorý zliezol zo slobodnej prírody k vám, je nad moje schopnosti. Úsmev od ucha k uchu, stretnutie tretieho druhu… Jediné vyrušenie pohody prišlo vo chvíli, keď orangutan akosi potľapol sprievodcu po chrbte a jemu tam zostali štyri obrovské škrabance, au.

Neviem, ako dlho sme tam boli, čas som prestal vnímať… ale nakoniec sme sa pohli, hlbšie do džungle v nádeji ďalšieho dobrodružstva. Prišli sme na miesto veľmi atypické na džungľu – asi 4 x 4 m bez jedinej rastliny a s udupanou zeminou. Sprievodca velí: Ticho! Potichu šepká, že je to miesto pávov a že tu niekde blízko majú byť. Vraj bude lepšie, ak si opodiaľ dáme obed, páv sa na svoje miesto totiž vracia stále, nemôžete ho vystrnadiť.

Obed sme jedli rukami z banánových listov, jedlo Nasi Goreng sme však nevnímali. Jednak sme sa už nemohli dočkať pávov, okrem toho pozorovať obrovské 3 cm mravce a chytať ich do ruky je oveľa zábavnejšie. Mravce-robotnice majú hryzadlá, že by vám mohli narobiť poriadnu paseku na ruke, ale z nejakého nepochopiteľného dôvodu vás nehryznú. Mravce-bojovníci sú oveľa väčšie, tie sa už do ruky nechytajú :). Odsledovať začiatok alebo koniec čiary termitov nesúcich svoju potravu je nemožné. Tí tú čiaru ťahajú snáď cez celú džungľu!?

Po krátkom obede sme sa ako ninjovia potichúčky vydali za pávmi. Ah, tam je… ale videl som ho len ja, prvý za sprievodcom. Vymenili sme sa, aby ho každý mohol zazrieť. Páv je veľmi ostražitý a nech idete akokoľvek potichu, vie o vás a vždy si drží odstup. Videli sme ho však všetci a podarilo sa mi ho celkom dobre natočiť, sme radi. Môžeme ísť ďalej.

Po pár krokoch nám zo zelene zboku vychádza známy oranžový fľak – orangutan, ale oveľa väčší než pred tým. Znovu samička, ale táto je už plne dospelá, má 24 rokov a čaká mláďa. Je opatrná a zjavne je jej lepšie v korunách stromov nad nami. Práve vo chvíli, keď som premýšľal, ako asi orangutan rieši svoju potrebu, Zdeni mala tú česť stáť pod ňou. Spŕška ju minula len o centimetre, škoda, možno nabudúce :).

Orangutany sa dožívajú až 60 rokov, ľuďom sú geneticky najpodobnejším zvieracím druhom. Sú VEĽMI múdre! Prázdnym rambutanom ich neobľafnete. Na stromoch pôsobia veľmi ľadne alebo až unudene.

Po rozlúčke s týmto orangutanom sme už len trekovali k táborisku. Baby sa v tomto momente odlúčili, išli raftovať na rieku smerom domov. Zostal som v tábore s jedným anglickým párikom a rakúšanom, večer sa trávil pri sviečke a kartách.

Zdeni: V kempíku pripravenom pre jednotlivcov, ktorí sa chystali noc stráviť v džungli, sme vypili čajík, pozreli si posledného orangutana a pomaly vyrazili smerom k rieke.

Po šmykľavých skalách sme zostupovali pár minút, prešli kúskom džungle a boli vedľa divokej rieky, po ktorej sme mali raftovať k nášmu hotelu. Popritom, ako sme sa vyzliekali a pripravovali na rafting, sme prvýkrát zbadali, čo miestni sprievodcovia nazývajú raftom. 3 prázdne pneumatiky od kamiónu zviazané povrazom. Tento vynález ale reaguje na vlny iným spôsobom ako normálny raft, takže ešte aj v tom bolo určité spestrenie. Veselí sprievodcovia nám spríjemňovali cestu spevom, vtipmi a špliechaním.

Rieka sa nachádzala uprostred džungle, miestami ozdobenej vodopádmi. Návrat trval približne 20 minút, po príchode sme nechceli vystúpiť. Neviem koľko času by bolo potrebné k nabaženiu sa, ale aspoň pol dňa.

Pri večeri nám robil spoločnosť jeden zo sprievodcov, Edie, ktorý nás prehovoril (veľa úsilia ho to teda nestálo J), aby sme išli hrať biliard a potom po prípade na koncert.

Po hodinovom biliarde bola nálada stale dobra, preto sme išli do obľúbeného baru domácich. Myslím, že práve tu sme sa zatiaľ najviac dotkli indonézskej kultúry. Spôsob, akým si dokážu títo ľudia vychutnávať obyčajný večer, bolo skvelé pozorovať. Voľné chvílky si obyčajne vypĺňajú hraním na gitare a spevom a každú chvíľu svojho života sa 100%-ne riadia mottom: Život je krátky, musíme si ho vychutnať. Nemajú žiadne starosti, problémy, nemusia myslieť na to, čo bude zajtra, žijú proste pre moment. Nedá sa to s nami vlastne ani porovnať. Keď nás postupne premáhala únava, vrátili sme sa do hotela.

Ponaučenie:

Na jednej strane je veľmi pohodlné, že sprievodcovia prikrmovaním orangutanov zaisťujú stopercentné stretnutie turistov s orangutanmi, na strane druhej to však u dominantných jedincov vyvoláva agresívne správanie (viď čo spôsobí obyčajné tľapnutie, ktorým orangutan len dal najavo, že chce na viac jedla). Zase sa ľudia pchajú niekam, kam nemajú… prosím, nekŕmte tie orangutany!