Cestovný pas

Tento deň sa pre mňa začal v noci. Zobudili sme sa na mohutné pršanie, asi hodinu sme pozorovali, či náš stan pre osem osôb vydrží. Snáď áno… už už som zaspával, keď v tom zemetrasenie! Obzeral som sa po svojich spoludžungľovníkoch, všetci spali. Netrvalo to dlho, len pár sekúnd, ale bolo to bezpochyby zemetrasenie. Ráno si zo mňa sprievodcovia robili vtípky, že sa mi to snívalo, alebo že niektorý z orangutanov padol zo stromu, ale som si istý a nakoniec som ich presvedčil. Koniec koncov zemetrasenie tu vôbec nie je raritou.

Keďže sme zo včera boli značne vyčerpaní a dážď prechod džungľou prakticky znemožnil, rozhodli sme sa vystúpať po rieke hore, aby sme si poriadne užili rafting, ktorý zažili baby už včera. Baby som stretol až pri hotelíku okolo jednej poobede, museli sme sa už chystať na odchod do Medanu, nechceme zmeškať raňajšie lietadlo na Denpasar, Bali.

Zdeni: Po krátkom spánku sme zišli do reštaurácie na raňajky cestičkou, spoza ktorej na nás vyvalovali oči tri stredne veľké opice – makaky. Hneď pri raňajkách sme stretli našich známych s predchádzajúceho večera. Ani sme sa nenazdali a už sme aj pochodovali k vodopádu vzdialenému asi 2km. Cestou sme znova boli sprevádzaní opičkami, tentokrát ale ich náručia boli plné ich drobnými mláďatkami. Zlaté miniatúry mohli mať dĺžku približne 10cm. Po chvílke sme si už vychutnávali prírodnú masáž v podobe padajúcej vody z vodopádu. Teda jeden z nich bol tak silný, akoby nám namiesto masáže chcel skôr zlomiť chrbát aspoň na tri časti. Po tom, ako sme pochopili jeho úmyseľ J, sme sa presunuli radšej všetci k jeho jemnejšiemu susedovi.

Keď sme sa vrátili do hotelíka, čakal nás už Tybi plný zážitkov z noci strávanej v džungli. Pri obede sme si vymenili zážitky a zbalili sme si našich pár vecičiek. Prechádzali sme dreveným tancujúcim mostom, ktorý bol drôtom pripevnený o lano natiahnuté kúsok nad mostom. Bol ale prispôsobený pre ľudí s výškou maximálne 160cm, takže ešte obvešaní batohmi sme mali značné problémy. Pre Kiku a mňa bol asi najväčší „problém“ to, že pri pohľade na Tybiho, ktorý si musel čupnúť so svojím batohom pri každom drôte, sme sa tak smiali, že sme sa ťažko vedeli vôbec pohnúť J. Becakmi (motorková rikša) sme prešli na autobusovú stanicu, kde sme bez problémov našli autobus do Medanu, vtedy sme si ešte mysleli, že s ním aj odídeme. Šofér bol zaneprázdnený hraním kariet, my sme zatiaľ sledovali bandičku oviec, ktoré si svoju obedo-večeru vyhrabávali z okolitých krabíc, slúžiacich ako smetné koše.

Zrazu sa k nám prihovoril veľmi milý chlapec, ktorý nám oznámil, že autobus, na ktorý čakáme, nikam nejde. Nič iné okrem kolesa mu nechýbalo, preto do poslednej chvíle nebolo jasné, či autobusovú stanicu plnú oviec opustí.

Náhradné riešenie nás čakalo v podobe minibusu. Dopravný prostriedok bol určený pe 9 cestujúcich + 2 mohli cestovať na šámliku. Začínali sme v počte 11 pasažierov. Vyrazili sme teda konečne do Medanu. Minibus zastavil v každej dedinke, ktorou sme prechádzali a priberal ďalších cestujúcich. Wau, po 3 zastaveniach je nás 17! Tybi vytiahol kameru, aby zvečnil tento moment. Išli sme ďalej. Ďalší a ďalší cestujúci pristupovali v krátkych intervaloch a je to tu! Zúčastnili sme sa svetového rekordu!!! Verte či neverte, minibusom určeným pre 11 ľudí išlo 27 cestujúcich, z toho 3 trávili svoju jazdu s našimi batohmi na streche. Zrazu sme zastavili, myslela som si, že šofér to práve vzdal a polovicu ľudí vyhádže. Omyl. Defekt. V priebehu 10 minút bolo náhradné koleso na svojom mieste, pokračovali sme teda prašnou cestou plnou kameňov ďalej.

Netrvalo dlho, 2 prestupy a vystúpili sme neďaleko nášho hotela v Medane na 1 noc. Ubytovali sme sa v izbe, ktorá pripomínala väzenie a išli sme nájsť vhodné miesto na večeru. V Medane to však naozaj nie je jednoduché, keďže ulice sú plné potkanov a 5cm švábov. Toľké množstvo spomínaných zvierat, ktoré sú symbolom „čistoty“, je spôsobené obrovským množstvom odpadu vedľa ciest. V prípade, že sa Medančania rozhodnú smeti trochu preriediť, spália ich tam, kde sú.

Večerali sme nakoniec v hoteli, kde nás už na poschodí čakala naša väzenská izba.

Ponaučenie:

Indonézske minibusy majú nosnosť nekonečne ľudí. Keď si už myslíte, že je plný, ešte stále doňho napcháte ďalšieho človeka.