Cestovný pas

Maťa: Vyrazili sme v zmenšenej zostave len ja a Tybi, Zdeni a Kika zostali na Kuta beach kvôli surfovaniu. Po krátkom zoznámení sa s riadením motorky sme nasadli s prilbami na hlavách smer „Monkey forest“ Ubud.

Hneď v úvode som oči a ústa nestihla zatvárať – tunajšia doprava a jej hm..hm.. pravidlá sú neuveriteľné. Skrátka chaos a ešt k tomu neorganizovaný. Cítila som sa ako v počítačovej hre jazdy na motorke – plné ulice, hustá premávka, podradenie – zavrčanie motora – prudké zrýchlenie – predbehnutie a tak stále dokola. Kopa domácich s vozíkmi do maximálnej šírky a dĺžky naloženými nákladom, na motorke sediaci kľudne aj 4-5 vysmiaty pasažieri. Jazda na červenú nie je žiadna výnimka, otočenie alebo len zaradenie do provozu skoro nemožné. Azda to, že tu vládne absolútna anarchia v spôsobuje, že každý účastník premávky má 10 očí a dáva si maximálny pozor. Musím povedať, že jazda motorkami je úplný zážitok!

Hneď po prechádzaní Denpasarom, na úplnom začiatku našej cesty sme dostali pokutu. Ale ako! Odstavili nas 2 policajti a chceli po nás techničáky motoriek, ktoré sme mali ale aj medzinárodné vodičáky, ktoré sme nemali. Tybi mal aspoň ten svoj slovenský, ale ja ani ten! Po chvíľke dohadovania policajt sklopil oči a povedal – „Don´t worry, we make it no problem! We make it no problem!“, a vypýtal si od každého bakšiš 100.000 rupií, mali ste ale vidieť ten zahanbený výraz v tvári, lebo každému to bolo jasné, že tie prachy mu idú do vrecka. My sme však boli radi, že môžme pokračovať v jazde. Stať sa policajtom v Indonézií nie je ľahké, stojí to niekoľko miliónov rupií a dá sa porovnať s pilotským výcvikom u nás. Keď však máte to šťastie, môžte si byť istý, že zabezpečíte rodinu viac než nadštandardne, miera korupcie je tu totiž obrovská.

Cestou sme prechádzali krásnymi malebnými dedinami, z každého smeru k nám vietor privieval vôňu vonných tyčiniek, zmiešanú so smradom výfukových plynov a pálených smetí. Mimo dediniek boli cesty lemované ryžovými poľami, palmovými hájmi a hinduistickými symbolmi.

Po asi 2 hodinách cesty sme dorazili do Ubudu, kde sme v priemnej reštaurácii s džungľovou záhradou zistili, kde presne je „Monkey forest“. Dali sme si dobré jedlo a šup za opicami. „Monkey forest“ je niečo ako park – no dobre – park nie v európskom slova zmysle, ale ako povedal Tybi – je to upravená džungľa s chodníkmi. Zaplatili sme vstup 15.000 rupií na osobu, dostali možnosť kúpiť banány na kŕmenie, čo sme odmietli, nebudeme predsa kŕmiť divé zvery, a šli sme. Opice – makaky - boli smelé a rozvaľovali sa, oberali si blchy, prípadne naťahovali prirodzenie aj uprostred cesty. Videli sme aj matku s asi týždňovým mláďatkom z bezprostrednej blízkosti – hrdo nám ho ukazovala.

Makaky sú však, bohužiaľ, zvyknuté, že ich turisti kŕmia a tak, keď sme len na chvíľu položili batoh kvôli kamerovaniu, hneď na ňom viseli 3 opice dobíjajúce sa za pokladmi vo vnútri. Po zistení, že tam pre ne nič nemáme a nahryznutí sieťky na boku vaku nasrane odišli. Po tomto zážitku sme sadli na motorky sme severovýchod Bali so zámerom zastaviť na nejakej krásnej pláži.
Cestou sme sa ešte stavili v Goa Gajah – Slonej jaskyni. Je to hinduistické posvätné miesto a pri vstupe je napríklad aj tabuľa s varovaním, že ženy s menštruáciou majú vstup prísne zakázaný. Miesto nás ale veľmi nenadchlo, bol to síce nádherný park d hinduistickým chrámom, samotná jaskyňa však nestála za veľa. Bola to viacmenej malá pivnica určenápravdepobodne len na obrady a významná len pre hinduistov.

Nakoniec sa nám podarilo nájsť nádhernú pláž so sopečným, čiernym pieskom, úplne ľudoprázdnu s obrími vlnami. Stálo nás to len trocha cross-country motorkovania a prechádzku pomedzi ryžové polia a kravy.

Včer sme sa vracali už za tmy, stavili sa ešte na inej pláži na grilovanú kukuricu a v Kuta beach sme sa stretli s babami a pri dobrej večeri sme si vymieňali zážitky z dňa.

Ponaučenie:

Je úplne jedno, aký vodičák máte, ak vás zastaví polícia, aj tak si niečo nájdu. Tak či tak zaplatíte.