Cestovný pas

Maťa: Zobudili sme sa už o nejakej 8, lebo Kika so Zdeni mali zajednaný prenájom surfov, na ktoré sa po včerajšej hodine s miestnym inštruktorom nesmierne tešili. Po chvíli sme dorazili aj ja s Tybim s kamerou kvôli archivácii ich profesionálnych výkonov.

Po hodine surfovania sa dal nalanáriť aj Tybi a ani mne netrvalo dlho a šla som tiež skúsiť aký je to pocit byť vetrom šľahaný surfer. Vlny však na nás – poloprofíkov alias začiatočníkov – boli priveľké, preto sme dostali akurát parádny výplach nosných dutín. Kika zistila, že má surfovania „asi dosť“ po tom, čo si dala so surfom v nemom zápase s vlnami hlavičku a mierne si rozbila hlavu. Vyliezla z vody namosúrene zazerajúc na vlny, akoby tie za to mohli a zamierila ku mn so slovami: „Trocha som si buchla hlavu, tečie mi krv, nezľakni sa.“ Ja? To ona by sa mala ľakať a nie ja! Po hlave jej stekal pramienok krvi, nevyzeralo to veľmi príjemne. Prvé ošetrenie jej poskytol prenajímateľ surfov na pláži, umyl jej to vodou a dal na to nejaky sprej. O niečo neskôr zaúradoval doktor „Homemade“, ako sa pokrstil sám Tybi. Ujal sa jeho novej role veľmi zodpovedne a ošetril ranu s citom profedionála – septonexový prášok, obväzový vankúšik na ranu priviazaný mašlickou pod krkom. To všetko kvôli tomu, aby bolo možné nosiť prilbu bez zanesenia nejakej infekcie. Kika znášala Tybiho starostlivosť hrdinsky, ju len tak ľahko naozaj niečo nezlomí!

Po sprche a obedo-raňajkách sme vyrazili s pôvodným plánom ísť cestami na západné pobrežie, nájsť neprebádané poľné cesty a popri plážach sa potom vracať späť na Kutu. Plány sú však nato, aby sa menili prípadne aby nevyšli.

Keďže tento deň bol sobota, čo je pre hinduistov taký sviatok, ako pre kresťana nedeľa, boli cesty plné v bielych, sviatočných šatách odetých hinduistov, ktorý kupodivu smerovali tám istým smerom ako my. Kľukaté cesty nás zaviedli až na miesto, ktoré sme podľa mapy Lonely planet identifikovali ako Pura Tanah Lot – miesto, kde sa vždy večer a špeciálne v nedeľu zhromažďujú hinduisti z celého kraja modliac sa na pláži pri západe slnka, ktorý ako sme mali možnosť sami vidieť je naozaj božský.

Zdržali sme sa tu až do tmy, rozjímali sme na panenských plážach, ktoré sme našli skryté za skalami ďalej od množstva ľudí stojacich na hlavnej pláži určenej k obradom. Na tej našej bol dokonca aj vodopád – asi 10 metrov vysoký, ako vystrihnutý z katalógu nejakej cestovky.

Po vychutnaní západu slnka sme si sadli do reštaurácie priamo na útese – na mieste pomery maximálny luxus – na naše pomery skvelá večera za pár šupov. Dali sme si dva kusy asi kilových, grilovaných rýb „kakap“ s ryžou, množstvom špeciálnych omáčok a chilli samozrejme tiež nemohlo chýbať. Pili sme k tomu kokosové mlieko servírované priamo z mladého kokosu so slmakou a lyžicou na vydlabanie dužiny. Večera jedna báseň, no zhodli sme sa, že ten kokos lepšie vyzerá ako chutí, neodporúčame, je to teplá vodička bez chuti a dužina tiež nič moc.. Lepší je ten náš strúhaný.

Ponaučenie:

Aj na preľudnených miestach môžete nájsť tiché zákutie, stačí nenasledovať dav.