Cestovný pas

Kika zmeškala lietadlo, takže sa nám naskytla jedinečná možnosť stráviť 6 dní na Bali. Nemalo by zmysel pchať sa preč, keď sa o pár dní aj tak musíme vrátiť. Juh Bali už celkom poznáme, čo asi môže byť na severe?

Otvorili sme našu bibliu a hľa: Lovina beach ponúka nádherné šnorchlovanie a hlavne, pozorovanie delfínov. Ústup z juhu na sever sme naplánovali tak, aby sme sa cestou zastavili pri dvoch jazerách a prechádzali horami. Keď už máme stráviť deň presunom na motorkách, nech to aspoň za niečo stojí.

Vsuvka: Tu by som sa rád vyjadril k našim doterajším presunom. Čitateľovi by sa mohlo zdať, že tých presávacích dní je viac ako zážitkových. Ono ale aj samotné cestovanie dopravnými prostriedkami je veľmi záživné. Problém spočíva v tom, že výhľady, ktoré sa vám pri ceste naskytajú, nepopisujeme. Bolo by asi nudné vám hovoriť, že ah tu sme videli nádherné ryžové polia vtesané do boku hory a tu sme zase videli domček na útese a pod ním tase ryžové polia, atď. Takže pre minulosť a pre budúcnosť, ak budete čítať, že sme sa jeden celý deň presúvali, neporedstavujte si to tak, že sme ráno nasadli v Prahe na autobus a večer sme unudene vystúpili v Komárne. Presuny sú veľmi zábavné!

Včerajšie šantenie so surfami a následný výlet na Tanah Lot nás natoľko vyčerpali, že sme celé dopoludnie prespali. Na Lovinu sme vyrazili po obede, asi o jednej. Cesta bola spočiatku jasná: vynecháme rušný Denpasar a pôjdeme z Kuty cez Legian a Seminyak do Sempidi a ďalej do Megwi. Lenže jedna zlá odbočka a už ideme na západ do Tabananu, namiesto na sever do mesta Pacung. Pár zastávok a popýtaní nás však zase vráti na správnu cestu až do Bedugulu.

Výstup do hôr nie je vôbec plynulý, v jednu chvíľu na vás praží slnko a počínajúc Pacungom je už zima. Hory sú tu nádherné, pohľad na údolia skryté pod oparom je ešte krajší. Zastavujeme sa v muslimskej reštike na úbočí s pekným výhľadom, kde hostia môžu vojsť len bosí. Je nám síce kosa, ale prispôsobujeme sa. Dávame si každý Nasi Goreng a po dvoch teplých kávach môžeme pokračovať.

Po niekoľkých serpentínach sme došli k jazeru Bratan. Miesto je tak tiché, že aj my len s úžasom šepkáme: Wow. Jazero vyzerá ako vystrihnuté z hororových filmov – ticho, šero a opar nad celým jazerom len občas prehluší brechot psa. Indonézania sa aj tu mprejavili ako pragmatici a veľký katamaran, ktorý sa tam potopil snáď pred 20 rokmi, nechali zaparkovaný na plytčine. Veď prečo by už len takúto ozdobu odstraňovali?

Po nabažení sa sa vydávame ďalej k jazeru Buyan. Sme už trochu v časovej tiesni a jazero už nie je ani také jedinečné, takže si ho len okukávame z cesty. Zaujímavé je len tým, že pravdepodobne veľmi často zaplavuje okolité dedinky. Asi preto sú tu domky postavené len tak na oko, na druhú stranu sa tu dobre pestuje ryža. Vyberte si: bohatý život s ryžou s rizikom zaplavenia alebo chudoba vyššie v horách. Hm?

Po ceste sme už nič nemali, takže sme sa len vyžívali v motorkovaní na serpentínach smerom k severnému pobrežiu. Teplo prišlo tak rýchlo, ako pred tým odišlo, bolo naozaj len za jednou zákrutou.

V Lovine ešte na križovatke nás odchytil motorkár, ktorý je manažérom ubytovania Bayu Mantra. Sú to nádherné čisté apartmániky s kúpeľňou pod holým nebom (bez strechy) za 80.000 rupií. No nekúpte to…

S majiteľom sme ešte dohodli pozorovanie delfínov + šnorchlovanie za 120.000 rupií na šiestu ráno. To sme ešte nevedeli, že máme najlepšieho sprievodcu v kraji!

Ponaučenie:

Ak si chcete užiť Indonéziu na maximum, musíte vychytať dobrých sprievodcov. Nielen tu na Lovine, ale počas celého cestovania máme najlepších sprievodcov. Keď si porovnávame historky ostatných cestovateľov, naše sú vždy omnoho bohatšie a veľakrát práve vďaka šťastnému výberu sprievodcu.