Zostávame traja
Zdeni: Ráno som rozhodne nevstávala s úsmevom, keďže prvýkrát, odkedy sme v Indonézii, som bola vytrhnutá z našej rozprávky a musela som ráno tráviť na internete kvôli školským povinnostiam. Snažila som sa byť čo najrýchlejšia a čím skôr zasa zabudnúť na realitu.
Kika, Tybi a Maťa ma už čakali v reštaurácii, všetci už pobalení. Rýchlo som do seba hodila malý sandwich a už sme aj vyrážali smerom späť na juh Bali. Aj keď dvom z motoriek sa ráno ešte očividne cestovať nechcelo, nakoniec našťastie naštartovali.
V rámci spestrenia sme si zvolili inú cestu, ako ktorou sme na Lovinu prichádzali. Aj táto bola plná serpentín, takže o zábavu bolo postarané. Tentokrát ale boli aj cesty väčšinu času prázdne, takže nášmu mini rally nič nebránilo.
Prvá zastávka bola skoro mojou osudnou. Ničnetušiac, už trošku znudene šoférujem a pozerám na cestu pred seba, na ktorej nasledovala pravotočivá zákruta. Presne umožnila výhľad na ryžové polia, za nimi palmový les. Od ostatných podobných miest sa odlišoval tým, že to ako celok vyzeralo, akoby to bolo namaľované. Zapozerala som sa natoľko, že som na okamih zabudla, že som na motorke a musím odbočiť. Hneď som sa ale aj spamätala a nič sa nestalo. Po tom, ako som zastavila, som zistila, že podobný problémik mal každý z nás. Pár minút sme si maľbu vychutnávali a pokračovali ďalej.
Ďaleko sme sa ale nedostali. Neodolali sme ďalšiemu krásnemu výhľadu a keďže začalo pršať, sadli sme si do reštaurácie na kopčeku, s nádherou všade naokolo. Vyprážané banány podávané s kokosom a čokoládou boli veľmi chutné, potom káva a potom sme už radšej zamierili rovno na Kuta beach, keďže Kika večer znovu odchádzala.
Cesta nám už bola známa spred 3 dní, preto sme dorazili nad očakávania veľmi rýchlo, s bohatou časovou rezervou pred odchodom na letisko. Preto si Kikuš mohla ešte naposledy dať typické indonézske jedlo Nasi Goreng.
Vybrali sme sa teda na neďaleké letisko, už len s 3 motorkami. V priebehu pár minút sme už aj parkovali pred medzinárodným terminálom. Samozrejme, každé 2 metre sme boli okrikovaní miestnymi, ktorý nám ponúkali svoje produkty a služby. Kike sa už na to naozaj nechcelo reagovať, preto som ju upozornila, nech si vychutnáva posledné „No, thank you.“ (Nie, ďakujem.)
Kontrolami a check-inom prešla tentokrát bez komplikácií a podarilo sa jej aj vyjsť von. Po chvíľke ale prišiel čas lúčenia a tým sa skončil Kikin mesačný pobyt v Indonézií. Fňuk!
Po ceste k motorkám sme teda toho veľa nenarozprávali. Večer sme sa radšej bavili na úplne inú tému ako Kikin odchod a aj sa ponáhľali do postelí, veď na druhý deň nás čakal ďalší ostrov – Lombok.
Ponaučenie:
Posledný deň cesty si musíte užiť aj tie horšie veci, ako napríklad otravných predavačov.
Vyjadri sa!