Cestovný pas

Od ostrova Moyo sme sa plavili celú noc a miestami po veľmi rozbúrenom mori, takže sme sa veľmi nevyspali. Osobne som si v hlave počas celej noci pripomínal, kde sú záchranné vesty a ktorou stranou vyplávať z lode, ak by ju vlna prevalila na bok.

Fínsky pasažier nám dokonca porozprával jeho nočný výlet na záchod. Vraj mu chýbalo len málo, aby vypadol cez otvor lode. A to si píšte, že by si to pri tom hukote motora nikto nevšimol.

Ráno sme ale predsa bez strát dorazili k pláži menom Red beach (Červená pláž), podľa sprievodcujedno z najkrajších miest na šnorchlovanie na svete. Nepreháňal! V podobnom duchu sa vyjadril aj Denis – mladý kanaďan s čínskymi predkami, morský biológ, vynikajúci potápač, chlapík s neuveriteľným zanietením pre prírodu a už aj neoddeliteľná súčasť našich dní. Vraj takéto niečo videl možno len Tahiti…

My sme len ťažko udržali šnorchle v ústach, keďže sánka nám padala nonstop.
Denisovi som povedal, že chcem vidieť rybku z rozprávky Nemo, vraj je pretty common (často vídaná, obyčajná). Samozrejme, že mi ich hneď našiel a to celú rodinku. Je veľmi zaujímavé pozorovať, ako väčšie rybky chránia malé. Vôbec sa neboja a dokonca útočia na prsty ruky. Pruhy na rybkách sú nádherné, akoby ich niekto namaľoval.

Ďalším snom bolo zazrieť raju alebo žraloka. Podľa sprievodcu Abdula sa občas vyskytujú neďaleko pri skalách, ale vyslovene nám to neodporúča, pretože sú tu teraz silné prúdy. To ešte nevedel, že sme dobrí plavci a že máme so sebou morského biológa.

Denisa sme nechali ísť prvého, njprv po pobreží po skalách k cípu ostrova a potom sa len nechať zviesť prúdmi presne ku zakotvenej lodi. Stálo to námahu, ale ryby a koraly sme videli všeho druhu.

Zrazu ma premklo napätie, asi žralok a vlastne tri! Rýchlo som plával za nimi, ale proti morským prúdom im to šlo lepšie a stratili sa v hlbokej modrave. Keď som sa vynoril, Zdeni tiež uchvátená, videla jedného z nich. Bohužiaľ, videli sme ich len zozadu a Denis ich nevidel vôbec. Či to boli žraloky, sa už nedozvieme, ale zážitok to bol pekný.

Z toho, čo sme videli, sme boli natoľko ohromený, že sme lezenie po skalách a následné zvezenie sa prúdmi museli zopakovať. Kým my sme objavovali veľké druhy rýb, ostatní už netrpezlivo čakali (oni sa na boj s prúdmi neodvážili). Práve vychádzam z vody, keď ma Denis krikom zavolá späť: Raja! Asi meter a pol dlhá , trochu fialová, inak sivo-modrá. Maťa už medzitým ležala na lodi so svojimi mŕtvymi koralmi (poznámka, že sú mŕtve, je namieste, pretože iní zobrali aj živé, čo je veľmi sebecké a hlúpe), ale schmatla šnorchel a skočila do vody. Mala šťastie, že raja plávala jej smerom a tak nikto nebol ukrátený o túto nádheru.

Spokojne sme sa tak mohli plaviť na hlavný ostrov Komodského národného parku – Komodo. Cena za dvojhodinový treking je smiešna, takže ideme naň – my traja, Denis a tichá Singapurská dievčina. Hneď na začiatku sme videli divého komodkého varana ležať v tieni. Okrem neho nám život na inak vysušenom ostrove pripomínali divé svine, papagáje Kakadu, jelene a zvláštny druh sliepky, ktoré žijú monogamne vo dvojiciach po celý život.

Počas ďalšieho postupu sme si prezreli niekoľko dračích hniezd, ale šťastie na ďaľšieho varana nám už neprialo. Teda až do chvíle, než sme sa vrátili. Tri vypasené jaštery priamo pred chatrčou rangerov.

Za zmienku sotjí zápletka, keď som nepochopil rangerovu vtipnú odpoveď na otázku, či sa môžem jedného z nich dotknúť. On odvetil, že môžem, vraj jeho to nezaujíma, tak som šiel. Keď som bol od stokilovej mašiny na zabíjanie na dva metre, s krikom ma zastavil, že to už by stačilo. V tú chvíľu som si uvedomil, ako blízko som bol od straty niektorej mojej končatiny. Zaliaľ ma pot a kriesiť ma museli dosť dlhú dobu.

Ponaučenie:

Neviem, kto bol hlúpejší, či ja, lebo som sa chcel draka dotknúť, ale ranger, keď vtipkuje s mojím životom. Uff, ako som rád, že môžem byť rád. Divokého komodského varana sa nedotýkať!