Cestovný pas

Maťa: Za svitania sme sa pohli z miesta, kde sme kotvili na noc. Bolo to blízko ostrovčeka porasteného mandragorovníkmi, v ktorých hniezdili obrovské netopiere, takzvané „flying fox“ – lietajúce líšky. Večer sme ich videli vylietať na lov, rozpatie krídel u mnohých prevyšovalo pol metra. Chvíľkami sme sa cítili ako v horore.

Okolo 8 ráno sme už kotvili v prístave ostrova Rinca, ktorý ako jeden z mnohých patrí do Komodského národného parku. Rýchlo sme zhltli raňajky v podobe palaciniek s ovocím a vydali sme sa na ďalší trek po stopách komodských drakov. Podľa informácií od nášho sprievodcu Abdula mal byť tento ostrov ešte bohatší na život ako Komodo.

Už na pláži nás vítali makaky hompáľajúce sa na koreňoch mandragorovníkov. Po pár krokoch sme sa ocitli na cestičke vedúcej smerom do vnútrozemia, ktorá nás mala zaviesť k domčeku sprievodcov parkom. Už v úvode sme mali možnosť zazrieť varana vyvaľujúceho sa v tieni stromov. Vyzeral naozaj lenivo, vôbec nie tak, že keby sa mu znepáči, v okamihu za nami vystrelí 30 km rýchlosťou.
O chvíľku sme už mali k našej 7 člennej skupinke prideleného skúseného spievodcu, bohužial sme tentokrát boli ukrátený o vtipné otázky a poznámky nášho francúzskeho moreplavca, ktorý zostal v inej skupinke.

Na ostrove Rinca sme mali viac možností vidiet jašterov, dvoch mladých hneď na začiatku pri jedálni. Vraj sa tam vyvaľujú stále, lebo cítia jedlo a očividne im stačí ho len cítiť. Vraj nie sú útočné. Videli sme ich trocha pobehnúť, našťastie smerom od nás. Putovali sme ďalej lesom, teda skôr vyprahnutým prehistorickým pralesom. Sprievodca sa nebál aj šťuchať obrovskou palicou do dvoch drakov, ktorým z diery trčali len zadné laby a chvosty, s cieľom ich trocha vyduriť, aby nám zapózovali. Keď veľký papa namosúrene vyliezol z diery a zamieril priamo k nám, nebolo nám veru všetko jedno. Snáď sprievodca vie, čo robí. Jašter trocha povyplazoval jazyk, zagánil a nám všetkým odľahlo, keď sme sa pohli ďalej.

Podarilo sa nám zazrieť ešte pár pekných kúskov, avšak okrem jašterov sme videli aj divoké byvoly, na ktorých sa pohostí aj 20 drakov. Ohlodanú čerstvú kostru jedného z nich sme si mali možnosť aj obzrieť. Cestu nám spestrovali divé sliepky, jelene sme však v tomto parku nevideli. Žijú tu aj divé kone, vraj ich je len 20 a tak nečudo, že jediné čo sme z nich videli bol ich trus. Opäť sa nám naskytli nádherné výhľady na hory a more, skrátka paráda.

Po tomto asi 2 a pol hodinovom pochode na horúcom tropickom slnku sme privítali šnorchlovanie na ďalšej zastávke – nádhernom ostrovčeku, ktorý bol tak malý, že asi nemá ani meno. Opäť raz raj na zemi! Pri šnorchlovaní sme zazreli aj niečo ako obriu sépiu. Bola nádherná, mala asi pol metra a vyzerala ako pestrofarebná lokomotíva.

Po vykúpaní sa a vychutnaní si bieleho piesku sme už vyrazili na cestu do posledného prístavu – Labuan Bajo na ostrove Flores. Po 4 dňoch sme tu konečne mali možnosť sa osprchovať – respektíve ohrnčekovať a to dokonca sladkou vodou! Zľutovali sa nad nami v jednej reštaurácii, kde sme už mali zajednanú poslednú spoločnú večeru so všetkými spolucestovateľmi. Tentokrát boli na programe morské príšery.

Skvelo sme sa napapkali a nasmiali. Za fínskym párom a najmä kanadským biológom Denisom, s ktorými sme zatiaľ vytvorili dobrú partiu, nám veru bude smutno. Neskôr sme sa rozlúčili s vtipnou skupinkou francúzov, ktorý už šli nocovať do hotela a my sme sa vybrali vychutnať si našu poslednú noc na lodi, tentokrát už kotviac v prístave.

Ponaučenie:

Veriť sprievodcom sa naozaj oplatí. Žijú v súzvuku s prírodou a tak aj vedia, čo si k nej môžu dovoliť.