Cestovný pas

Zobudili sme sa na lodi v prístave, tak ako sme zaspali, žiadne prekvapenie sa nekonalo. Raňajky sme nestihli, až na kompe medzi Floresom a Sumbawou sme si niečo malé schrupli. Kompa bola pomerne čistá, asi už nič neprekoná tú medzi Jávou a Sumatrou.

Po 5 hodinách sme podľa plánu dorazili do malého prístavu Sape. Sumbawa nemá prakticky žiadny turistický ruch, sumbawania preto neoplývajú peniazmi a je to vidieť na každom kroku. Do Sape sa dokonca veľký autobus ani nedostane, cesty na to nie sú uspôsobené. Najprv sa musíme zviezť do najbližšieho mesta Bima minibusom a až tam nasadneme na aircon autobus. Domčeky sú tu veľmi chudobné a postavené na krátkych stračích nôžkách. ľudia tu žijú prevážne z farmárčenia.

Kontrast medzi vidiekom a mestom Bima je na neuverenie. Veziete sa po cestách, ktoré vlastne ani cestami nie sú a zrazu vojdete do ulíc mesta a naľavo vidíte KFC. V Bime sme zažili tretiu najhoršiu skúsenosť (pre Maťu absolútne top) a znova to bola autobusová stanica a znova vo veľkomeste. Humus, špina, šváby veľké ako zemiak, ale aspoň ľudia sú tu normálni.

Dali sme si tu jedlo, ale len preto, že sme ešte nič poriadne nejedli (už bolo 6 hodín večer) a len preto, lebo sme zaočkovaní. To jedlo by u nás ani pes nezjedol… Potom sme už len nastúpili na príjemný autobus s klimatizáciou a prespali sme celú noc.

Ponaučenie:

Nech sa akokoľvek snažíte v Indonézii zdržiavať len na pekných miestach, akonáhle vytiahnete päty z Bali, musíte počítať aj s nechutnými miestami.