Cestovný pas

V 8:30 ráno sme už nastúpení (ja a Maťa) pre budovou potápačskej agentúry Blue Marline. Stretáme tu postarší pár čechov-lekárov-potápačov, bývajú v našom susedstve ubytovania Amber House. Chvália sa neuveriteľným úlovkom, na fotoaparáte majú fotku žraloka, ktorú spravili pri včerajšom potápaní. V dobrom im závidíme… a trochu dúfame, že uvidíme aspoň mláďa toho odfoteného :).

Náš inštruktor potápania je belgičan a známe základy o rozpínaní vzduchových dutín v tele nám vysvetľuje už na člne. Vezieme sa na vedľajší ostrov Gili Air, kde je výcvikové centrum (rozumej jeden bazénik 3 x 4 x 4 m) a pri tomto ostrove sa následne budeme aj potápať.

V bazéniku sme sa o niečo menej ako hodinu hrajkali. Prínosom však bolo, že sme jednotlivé súčasti potápačského prístroja pochopili a celkom rýchlo sme sa naučili základné signály pod vodou. Niekedy sme sa aj poriadne nasmiali…

Priradili mi neoprén veľkosti M, do ktorého som bol napasovaný ako safalátka (nehovoriac o tom, že som si ho spočiatku natiahol vyvrátene :)). Pri vysvetľovaní toho, ako vyfúknuť vodu z masky v hĺbke bez potreby vynárania sa, som cítil strašnú potrebu zistiť fyzikálne opodstatnenie tohto triku. Vyzeralo to asi tak, že Maťa s inštruktorom na hladine na mňa volali a ja som si len brblotal vzduch do vody. Trvalo niekoľko minút, kým sa aj náš učiteľ aj Maťa spamätali zo smiechu a mohli sme pokračovať vo výučbe.

Nakoniec belgičan zvážil, že môžeme vojsť do open-water (otvorených vôd). Čln nás zobral len neďaleko, obliekli sme si „skafandre“, šup, kotúľ vzad a sme vo vode. Pomaly sme sa pustili do hĺbky 3-4 m, kde Maťa zacítila nepríjemný tlak v ušiach. Dala inštruktorovi znamenie a asi minútku sme zostali v tejto hĺbke. Ďalej až do 12 m sme sa ponárali plynulo bez problémov.

Čochvíľa nám bolo signálmi pripomínané, aby sme si vyrovnávali tlak v ušiach. Osobne som do 12 m ani raz potrebu tohto úkonu nezacítil. Až keď som zišiel asi na 15 m, prvýkrát som naozaj musel (inak od 12 m sme hlbšie nemali ísť, ale skúste sa ovládať, keď necítite žiadny problém s ušami a vidíte niečo zaujímavé len o 3 m hlbšie). Vtedy som si to uvedomil: Ja som stvorený na potápanie!

Podmorský svet tu nebol jedinečný, ale predsa, videli sme korytnačky sa kŕmiť na morskom dne. Videli sme jedovatú rybu s ostňami, ktorú japonci s obľubou jedia. Po celý čas nás sprevádzala tenká ryba-čistička, ktorá si ma asi mýlila s veľrybou a obhryzkávala mi planktón z tela. Bolo to trochu znervózňujúce, ale bol som napokon rád.

Pod hladinou sme zostali 44 minút, či je vraj na začiatočníkov dosť. Tento ponor bol viac menej o samotnom ponore, ale nabudúce už s licenciou a za žralokmi!

Po potápaní sme sa stretli okolo jednej so Zdeni na obed, kde nám žhavo vyrozprávalo svoje ešte väčšie zážitky z plávania s korytnačkami, než tomu bolo včera. Až do usnutia sme už len vegetili a chystali sa psychicky na zajtrajší návrat do civilizácie.

Ponaučenie:

Potápanie je krásny šport, ak máte možnosť vyskúšať, nenechajte si to ujsť.