Cestovný pas

Najkrajšie momenty ciest boli pre mňa tie, ktoré sa týkali prírody. Príroda je v celej Indonézii prakticky nedotknutá a nádherná. Napríklad veľmi sa mi páčil chrám Borobudur, ale hlavne kvôli tomu, ako bol posadený uprostred džungle. Menej pozitívne som už vnímal Prambanan, ktorý je pritom porovnateľný ľudský výtvor (viac sa mi tu páčili veci naokolo – rôzne plody zo stromov, apod.).

Určite na celý život nezabudnuteľným zážitkom bude pre mňa výstup na sopku Merapi. Jednak kvôli náročnosti (5 hodín drsného stúpania v absolútnej tme a zime), riskantnosti (sopka chrlila lávu tri dni pred našim výstupom) a jednak kvôli východu slnka a výhľadu zhora (to bolo jednoducho Wow).

Veľké prekvapenie sme zažili v Jakarte, keď sme vošli ku komodskému varanovi do cely a on nebol nijak pripevnený. Celkovo nás Jakarta sklamala a môžem zodpovedne vyhlásiť, že väčší humus som ešte jakživ nevidel. Ešteže sme tam našli kúsok prírody v parku Indonesia Mini, kde sme si potom zavesili hada škrtiča okolo krku.

Následných 35 hodín v autobuse bol tiež jeden z rekordov, na ktorý nezabudnem. V dobrom na to spomínať nebudem, ale ani v zlom. Pre mňa to nebolo až tak zlé… baby prežívali boj so švábmi, tak asi na to mali iný názor.

Veľmi zaujímavé bolo objavovanie džungľovej flóry pri Bukittinggi na Sumatre. Kľudne by som ale vypustil spánok v chatrči plnej pijavíc pri jazere Maninjau. Dozvedel som sa tu o plodinách, ktoré u nás niekedy nájdete na predajných pultoch, ale netušíte, z akých rastlín pochádzajú.

Jednoznačne najnebezpečnejší výlet bol ten na Samosire pri jazere Toba, kde sme sa stratili v lese, v blate s motorkami, premrznutí na kosť, bez vody a bez benzínu. Dokonca by som to radil na najnebezpečnejšiu skúsenosť vôbec. Ale takto odstupom času sa je už teším.

Orangutany boli mojou absolútnou špičkou celého cestovania, videl som ich tri. Nikdy som si však nemyslel, že sa jedného budem môcť dotknúť. Už som to písal, ale aj z videa je vidieť, že som to vnímal ako stretnutie tretieho druhu.

Bali som veľmi nemusel kvôli prílišnému turizmu, ale veľmi ma prekvapilo delfínmi na severe. Bolo to dojímavé hlavne vo chvíli, kedy sa vypol motor člna a vy ste počuli iba žblnkotavé vychádzanie delfínov na hladinu.

Koralové útesy na Red Beach by som z top nemohol vynechať. Vraj sú jedny z najbohatších na svete, medzi inými som tam videl raju, claun fish (Nemo) a myslím, že aj 3 menších žralokov. Pláž bola tak nádherná, že Maťu dojalo k slzám.

Ostrov Rinca v Komodskom národnom parku je domovom Varana komodského a je ich tu naozaj veľa. Neuveriteľný zážitok bol, keď som jedného, ktorý mal hlavu vo svojom hniezde, chytil za chvost. Potom však z úkrytu vyšiel a nebolo nám všetko jedno.

Nakoniec, plávanie s korytnačkami bola skúsenosť, akú nezažije hocikto. Prekvapilo ma, že sa to naozaj dá, že si vás korytnačka potiahne. A prekvapilo ma, nakoľko sú veľké – meter široké a kľudne aj meter a pol dlhé, pričom ich hlava je tak veľká ako ľudská.

Predposledný deň som objavil, že potápanie je šport pre mňa. Bolo mi len ľúto, že už nemáme viac času, aby som si spravil open-water kurz a nezískal potápačskú licenciu.

Ak by som mal povedať veci, ktorých mi je ľúto, tak poviem dve: Nevideli sme Rafflesiu (najväčšiu kvetinu sveta), pritom sme od nej boli na pol hodinku cesty autobusom. Druhé, čo mi je naozaj ľúto, je, že som pri potápaní nezazrel žraloka. Okrem toho si myslím, že sme zažívali krásne veci a rozhodne sa oplatilo.

Návrat do reality

Po 45 dňoch cestovania som späť v civilizácii, ale nie je mi tu dobre. V Indonézii majú síce špinu, ale majú aj pekné počasie. Majú šváby, potkany a iné hávete hneď vedľa stola, ale vedia s tým žiť. Majú síce nedostatok peňazí, ale vždy sa usmievajú.

Na úsmev som si zvykol tak, ako ste zvyknutý na jedlo. Potrebujem ho. Už vidím, ako prídem do Prahy, nastúpim na metro a na niekoho sa usmejem. Pomyslí si, že som idiot. Veď iba idiot sa môže usmievať, keď ide do práce, alebo keď prší, alebo… ach, veď dôvodov na neusmievanie je toľko.

Zaujímalo by ma, v ktorej fáze vývoja spoločnosti sa vytratil pozitívny spôsob myslenia. Kedy nastal moment, keď človek viacej vníma to, čo musí, než to, čo má rád? Ako je možné, že dieťa-bezdomovec, ktoré si do špinavej fľaše napúšťa vodu zo záchodu, do ktorého by väčšina ľudí ani nevošla, sa na mňa milo usmeje? Ako je možné, že chlapík v metre, ktorý je v porovnaní s chlapčekom ťažko za vodou, toho schopný nie je? Otázok je veľa a určite ma čaká drsný proces asimilácie…