Cestovný pas

6:30 mistneho času…som tu!!! Dillí má dosť veľké letisko, terminály sú od seba vzdialené 15 kolimetrov. Keď som konečne prešla všetkými kontrolami, čo trvalo asi hodinu a pol, vyšla som do úplne prázdnej haly, teda až na výnimku taxikárov. Prekvakujúce bolo, že odišli hneď po prvom “nie”. Zamenila som si peniaze a išla zháňať letenku do Goa, teda na juhozápad krajiny. Vyšla som z letiska jedinými nestráženými dverami, preto som netušila, ako náročné bude vrátit sa do budovy. Pri každých dverách totiž stoja dvaja policajti so samopalmi, ktorí vás bez letenky odmietajú pustiť dovnútra. Títo “strážcovia letiska sú naozaj nepríjemní všetci do posledného, až to vo vás vzbudí dojem, že na to musia mať školenie. Anglicky skoro nevedia, alebo sa tak aspoň tvária. Posledného sa mi predsa podarilo prehovoriť, aby ma pustil kúpiť si letenku.

Obišla som všetky letecké spoločnosti a už strácala nádej, že sa v niktorom lietadle najde volné miesto, keď v poslednej kancelárií sa predsa jedno našlo. Juchuuu, o pad hodín budem v Goa. Cenu vám nenapíšem, lebo sa na ňu snažím zo všetkých síl zabudnúť. Rozmýšlala som, či ju vôbec kúpiť, ale keď som sa dozvedela že cesta vlakom trvá 2 dni a je nutné na ňu čakať ďalšie 2 dni, nebolo už o čom rozmýšľať.

Let bol naplánovaný z druhého terminálu, kam odchádza autobus každú pol hodinu. Kým som vonku čakala na jeho príchod, prihovoril sa mi jeden mladý pracovník letiska menom Harish. Harischa očividne fasciujú naše západné, európske kultúry, kedže sa ma jednak veľa vypytoval, jednak má ozaj mnoho zahraničných kamarátov a známych. Bol velmi príjemný, odprevadil ma až ku gatu, kde mi navrhol, že zavolá svojej kamarátke, ktorá býva v Goa, dokonca nedaleko letiska, a poprosí ju, aby mi v prípade núdze pomohla. Nestihla som ani odpovedať, už vytáčal jej číslo, čomu som sa celkom tešila, keďže som netušila, čo ma v Goa čaká, ale hlavne jedným z mojich cieľov je čím viac času stráviť s domácim, teda idál:-) Rozlúčili sme sa a tak sa zatial skončila som “skúsenosť” z Dillí:-)

Po 3 hodinovom lete ma Reema vyzdvihla na letisku Dambolim a hneď aj pozvala na obed, kde nás už čakali jej kamárati. Takže prvé pravé indické jedlo a hneď s domácimi…aj keby chcem, lepšie si to nevymyslím, hehe. Po úžasnom jedle mi Reema oznámila, že musí ísť na pracovné stretnutie, ktoré jej zabere asi hodinku času. Dostala som na výber, či ju chcem počkať na letisku, alebo či pôjdem s Lachsumom (jej kamarát) na pláž vzdialenú asi 200 metrov od letiska. Hmmm….aká to dylema:-)))Takže o 15 minút neskôr sme už boli na mojej prvej indickej pláži a ano, je biela!!!! Teda biely piesok, miliony paliem, ale aj novopostavený hotel, ktorý by bol luxusný ešte aj v našich krajinách. Nevadí, viac som sa na ňho nepozrela a onedlho aj zabudla, že tam je. Nádherné miesto a naozaj….SOM V INDII, hehe.

Keďže bolo asi 35 stupňov, dlho som tam nevydžala a pozvala Lachsuna na kávu. Začala som sa ho vypytovať na miestnu kultúru a zvyky a keď mi rozumel, s radosťou odpovedal, ak nerozumel, hovoril “ano”. Tak napríklad v Indii nepoznajú pojem priateľka/priateľ…pokiaľ chcu byť mladí ľudia spolu, musia sa zosobášiť, inak nie sú oprávnení správať sa k sebe ako partnery. Niekedy to ale potajomky robia. Manželstvá sú dohodnuté rodičmi často už vo veku 10 rokov. Mladý človek nemôže žiť sám, buď žije s manželom/lkou alebo rodič,i, iná možnosť neexistuje.

Po hodinke už volala Reema, aby sme sa vrátili na letisko ju stretnúť a vyzdvihnúť môj batok, ktorý zatiaľ ležal v miestnej kanelárii. Keďže som ešte biela ako stena a pohybovala sa s Indami, čumel na mňa úplne každý. Domáci, lebo som biela a turisti, lebo som s Indami. Opýtala som sa teda Shamala, či je normálne, že pomáhajú turistom…povedal, že som prvá a že to teda vôbec normálne nie je. Hranica medzi turistami je ľahko vycítitelná a očividne sa dodržiava velmi striktne. Keď Reema dorazila, rozlúčili sme sa so Shamalom s dohodu, hneď ako budem mať funkčný telefón s indiskou kartou. Nastúpili sme na autobus smerom do Panjami, hlavného mesta štátu Goa. Cesta bola fajn, situácia ešte horšia ako v Indonézií, totiž tam ludia aspň väčšinou jazdili na lavo. Okolie je prenádherné, príroda vyzerá nedotknutá aj keď tam vidíte ľudí, neuveritelné. Autobusy majú okolo 100 rokov, napriek tomu niktoré majú dvere:-)

Panjami je dosť rušné mesto a množstvom smetí a potkanov. Skúsila som teda odbúrať posledné náznaky svojej fóbie, sadla si na lavičku a sledovala 3 potkanov vzdialených asi 10 metrov odo mňa. Reeme to aspoň spestrilo čakanie (čakali sme na jej kamarátov), celý čas sa smiala, alebo skôr rehotala. Nechápala totiž, ako je možné, že sa niekto môže báť potkanov.

Onedlho pred nami zastali 2 skútre, na jednom Massa, Reemin dobrý kamarát, na druhom jeho bratranec, ktorý prišiel do Indie pred 2 týždňami a jediné slovo, ktoré po anglicky vie, je “hi” (ahoj). Po zoznámení sme už boli na ceste na sever od Panjimi, pretože som sa chcela ubytovať v niktorej zo severných dedín. Zastavili sme sa ešte v mestečku Anjuna v reštaurácií pri rieke, taktiež lemovanej 15 metroc vysokými palmami a množstvom inek zelene. Objednala som si rybu, bola úžasná hlavne preto, že ju vylovili pred 2 hodinkami. Avšak priniesli mi k nej také množstvo oblôh, že by sa z toho najedli 3 ľudia. Napriek silnej vôli som nemala so spomínanou porciou šancu a skoro tretinu tam nechala.

Stále bez spánku, maximálne prejedená som už naozaj myslela len na sprchu a postel, keď mi Massa navrhol, či nechcem spať v drevenej chatrči na pláži…čo aza otázka..jasneee. Po chvílke sme už teda boli na ceste do mestečka Arambol, konkrétne pláž Arambol. Cesla mala podla Massových slov trvať 15 minút….trvala hodinu.

Pláž Arambol je záliv s bielym pieskom a spomínané bambusové chatrče sú vtisnuté do skaly. Nádhera…Mala som velké šťastie a dostala posledný voľný domček, dokonca s vlastnou kupeľňou. Rozlúčila som sa so svojimi novými známimy, osprchovala som sa a spala snáď už postojačky:-)