Cestovný pas

Jeden z najdlhších spánkov, aký sa mi kedy podaril, úspešne absolvovaný. Po 14 hodinách spánku ma už postel priam vyhodila, lepšie povedané som z nej vyskočila hneď potom, ako som sa pozrela na čas. Rýchlo som sa obliekla a otvorila dvere…zmrzla som asi na 3 minuty. Biely piesok, stovky paliem, priezračne čistá voda, krásne skaly po bokoch zálivu = Arambol.

Krajšie ráno si nepamatám, keďže zároveň s výhladom som s uvedomila (zasa a viac), kde som. Po 2 rokoch čakania…..juchu. Raňajky s nemčúrom, ktorého som stretla ešte predošlý deň a dala si s ním džús (zabudla som ho spomenúť v predošlom článku) som očividne zmeškala, keďže bolo pol 3 poobede, napriek tomu som ho stretla 10 metrov od svojho príbytku a na jeho obed a moje raňajky sme sa predsa vydali. Onedlho sa k nám pridal jeho známy, Carlston (meno prvého nemčúra si nepamatám). Obidvaja sú trochu starší a vačšinu svojho života strávili cestovaním, takže dosť zaujímavá spoločnosť. Po káve som sa ale už nevládala ďalej pozerať na more a neplávať v ňom, takže som sa rýchlo ospravedlnila a mierila k vlnám.

Kúpanie a opalovanie skončilo po 2 hodinách, musela som sa totiž aspoň trochu dať dokopy, keďže v predošlý deň dostala púozvanie na párty do Calangute, mestečka vzdialeného asi na 30 km. Keďže pozvanie prišlo od domácich, nedá sa odmietnuť. Musím predsa zistit, ako sa zabávajú indovia, hehe.

Požičala som si skúter, keďže autobusy večer nechodia. Musím priznať počiatočný rešpekt pred touto cestou, keďže to, čo indovia nazývajú dopravným poriadkom je doslova neorganizovaný chaos. Je ale zaujívé, ako rýchlo je človek schopný zabudnúť na všetky pravidlá a adaptovať sa miestnemu cirkusu. Psy, kravy, autá, rykše, autobusy, kamiony, motorky 100 druhov…všetci sa medzi sebou prepletajú, ako práve uznajú za vhodné, pričom sa samozrejme nepridržiavajú žiadnych pravidiel. Bez vačších problémov som dorazila do kaviarne, kde ma už čakali Reema a Massa. Po rýchlom drinku sme už mierili do miestneho klubu, ktorý teda rozhodne nebol mojich očakávaní.

Bol to moderný klub s koženými sedačkami a moderne oblečenými luďmi. Čo ale bolo odlišné od našich klubov a priestor velmi spestrovalo, bol fakt, že klub bol openair, teda sme si mohli vychutnávať krásny výhľad na hviezdy. Pozdĺž celého areálu sa umiestneného na kopci sa ťahali bazény. Zaujímavé na indických kluboch je, že sice zaplatíte dosť vysoké vstupné, ďalej ste ale hosťom organizátora, čo znamená, že všetko, čo vypijete, je na účet podniku. Napriek drinkom zadarmo boli vačšinou bary prázdne, čo svedčí o silne veriacich indoch, ktorý možu piť alkohol iba vo velmi obmedzenom množstve.

Rozprávali sme sa, tancovali, pri čom ma oslovil starší pán (okolo 50), Lawrance. Je angličan a ako sa na správneho angličana patrí, bol už dosť opitý. Za každú cenu sa však chcel baviť o aktuálnej politickej situácii ako v Indii, tak na Slovensku, takže z toho vznikali dosť vtipné komoleniny. Naozaj vtiná časť Lawrenca nás však čakala až na parkete…jeho tanecsa nedá napodobniť, tobož nie popísať…okolo neho stálo asi 10 ludí so serióznymi kŕčmi od smiechu.

Okolo 4 sme už boli dosť unavení a mali pred sebou ešte 40 minút šoférovania do Arambolu. Keďže Reema a Massa si na túto noc prenajali chatrčku tiež, išli sme všetci spolu, čomu som sa teda dosť tešila, hlavne potom, keď sme sa aj tak dvakrát stratili. Dorazili sme po hodinke a pól a keď Reema uvidela, že by mala spať s Massou na manželskej posteli, vybrala si radšej moju chatrčku, keďže je to u nich zakázané a necítila by sa dobre. Vyšli sme teda do mojho bambusíku, prezliekli sa a išli spať. Zaujímavé bolo, že Reema sa predo mnou hambila vyzliecť, z čoho mi bolo dosť jasné, nakoľko zle by sa cítila, keby musí spať s Massom.