Cestovný pas

Keďže sme išli spať o 6 ráno, vstávanie tomu bolo prisposobené. Zobudila som sa o 1 na obed, Reema stále spala a Massa už odišiel do Panjimi, pretože musel ísť na prednášky, inými slovami…poctivého študenta povolala škola. Po “rannej” káve sme boli na ceste do Calangute, kde sme mali stretnúť Massu. Po ceste som videla prvé slony a tak sa im potešila, že som skoro zrazila psa. Mieste psy sú ale podla mňa na podobné ohrozenia zvyknuté a jeho reflexy boli teda rozhodne lepšie ako moje…našťastie sa mu nič nestalo a ani nám.

Krásne pomalované slony sa prechádzali vedla cesty a riadené boli indami sediacimi na ich chrbte v tureckom sede a fajčiacimi cigarety alebo niečo ako cigary. Miestni machovia, hehe. Opýtala som sa, či si na niektorého môžem sadnúť aj ja. Bohužial…boli to posvatné slony, takže sme po chvílke pokračovali ďalej.

Massa a Reema ma zobrali na 2 pláže, o ktorých vedia snáď iba oni dvaja a ich kamaráti (niekedy tam chodia na party). Ťažko ich opísať, ale velmi mi pripomínali fotky o nedotknutých plážach, ktoré všetci dobre poznáte. Na večeru som bola dohodnutá s Lawrencom, ktorý býval aktuálne v mestečku Candolim vzdialeného od pláží iba 3 km, ale Reema a Massa aj tak trvali na tom, že ma do reštaurácie odprevadia. Neviem, či je natoľkoto velká ochota pre indov samozrejmosťou, ale myslím, že ano.

Lawrence ma čakal v dosť luxusnej reštaurácií, teda na miestne pomery. Priniesli nám výbornú rybu, pričom sme prekecali 3 hodiny tak, že som si vôbec nevšimla, že by som už naozaj mala ísť, keďže riadim sama a cestu až tak nepoznám. Bola už tma, preto som sa rozlúčila, nahodila helmu a vydala sa na cestu. Prekvapilo ma, nakoľko som si cestu pamätala a už keď som na seba chcela byť hrdá, zle som odbočila, hehe. Ale rýchlo som sa vrátila a dorazila teda bez väčších problémov a s radosťou zistila, že o tomto čase (bolo 10) sa aj zaparkovať dá, teda bez nekonečného hľadania.

Naivne som si myslela, že idem do svojho bambusíku, keď som znova stretla nemčúra a prisadla si k nemu. Po chvílke prišli jeho známy a nakoniec sa z toho vykľul dosť vtipný večer. Všetci pri stole, teda okrem mňa, precestovali väčšinu sveta, bolo teda pre mňa dosť vtipné ich počúvať….až som pri konci mala pocit, že sa učím cestovať. Pýtali sa ma na cestu po Indonézií, ktorú keď som popísala, všetci sklopili hlavy a boli ticho. Bolo to v štádiu rozhovoru, keď som už chápala prečo.

Zdielali názor, že to je typ cestovania, kedy vidiš z krajiny mnoho vecí, ale absolutne nič o nej netušíš. A vlastne keď som sa zamyslela nad tým, čo viem povedať o indonézskej kutúre, došlo mi, že o nej nič netuším. V podstate keď sa ženieš z jedného miesta na druhé, nevychutnáš si ani jedno, krajinou len prebehneš a nič o nej nevieš. Veľa som teda potom rozmýšľala, ako svoju cestu po Indii vlastne chcem uskutočniť a čo si z nej chcem odniesť a jednoznačne som sa ma so sebou (haha) zhodla na tom, že sa chcem zamerať viac na kultúru, zvyky, mentalitu, atd. Netvrdím, že budem na jednom mieste, ale nebudem sa ani nikam hnať. Myslím, že bude pre výborné skúsiť aj tento druh cestovania a možno si neskôr vymyslieť nejaký kompromis….Uvidíme:-)